Zákon v tieni: Právne paradoxy Dark Webu

Po tom, čo sme si v predošlých článkoch ukázali, ako veľké firmy sledujú Dark Web a čo sa na ňom skutočne nachádza, prichádza na rad tá najpálčivejšia a najčastejšie kladená otázka: Je to otázka, ktorá visí vo vzduchu zakaždým, keď niekto spomenie Tor Browser. Internet je plný protichodných odpovedí. Jedni tvrdia, že stiahnutím Toru ste už jednou nohou vo väzení, druhí, že je to úplne v poriadku."Je vôbec legálne tam ísť?"

Ako študent práva, ktorý sa ponára do sveta kyberbezpečnosti, ma táto téma fascinuje najviac. Právna realita totiž nie je ani čierna, ani biela. Je to spleť paradoxov, kde technológia predbieha legislatívu o celé desaťročie. Odpoveď teda nie je jednoduché "áno" alebo "nie". Je to skôr "záleží na tom". Poďme si spoločne posvietiť na toto právne šero a oddeliť fakty od fikcie.

Základný princíp: Nástroj nie je zločin

Aby sme to pochopili, použime jednoduchú analógiu. Predstavte si kuchynský nôž. Je legálne ho vlastniť? Áno. Je legálne s ním krájať zeleninu? Samozrejme. Je legálne s ním niekoho ohrozovať? Určite nie. Problémom nie je nôž samotný, ale spôsob, akým ho použijete. Právo nerozlišuje, či bol zločin spáchaný nožom alebo lyžičkou, zaujíma ho čin samotný.

Presne takto sa právo (v drvivej väčšine demokratických krajín vrátane Slovenska a EÚ) pozerá na technológie ako Tor a Dark Web. Sú to len nástroje.

• Prehliadač Tor je nástroj na ochranu súkromia, podobne ako šifrovanie alebo VPN. Jeho použitie je legálne. Používajú ho novinári, aktivisti, ale aj bežní ľudia, ktorí si jednoducho strážia svoje súkromie pred všadeprítomnými reklamnými trackermi.
• Samotné prehliadanie Dark Webu je ako chôdza po ulici v neznámej štvrti. To, že za rohom niekto predáva drogy, z vás automaticky nerobí kriminálnika. Problém nastáva až vtedy, keď sa rozhodnete k nemu pristúpiť, nadviazať kontakt a niečo si kúpiť.

Takže, stiahnutie Toru a kliknutie na náhodný .onion link z čistej zvedavosti? Z právneho hľadiska (zatiaľ) žiadny problém. Kde sa teda láme chlieb a zvedavosť sa mení na trestný čin?

Keď sa z pozorovateľa stáva páchateľ: Úmysel a konanie

Právo sa nezaujíma len o to, ste boli, ale hlavne o to, kdečo ste tam robili a . Tu sú tri kľúčové situácie, kedy prekračujete legálnu hranicu: s akým úmyslom

1. Vedomé vyhľadávanie a prezeranie nelegálneho obsahu: Ak cielene vyhľadávate a konzumujete obsah, ktorého samotná držba alebo šírenie je trestné, páchate trestný čin. Najznámejším príkladom je detská pornografia, ale patria sem aj extrémistické materiály, materiály podnecujúce k rasovej nenávisti alebo detailné návody na výrobu zbraní a výbušnín. Tu už neplatí argument "len som sa pozeral". Váš úmysel bol jasný a samotný prístup k takémuto obsahu je zákonom postihovaný.
2. Získavanie nelegálneho tovaru, služieb alebo dát: Toto je najjasnejší príklad. Ak si na trhovisku objednáte drogy, kúpite databázu kradnutých hesiel, zaobstaráte falošný pas alebo si najmete hackera na DDoS útok proti konkurencii, z pasívneho návštevníka sa stávate aktívnym páchateľom trestného činu. Nezáleží na tom, či vám tovar reálne prišiel – často ide o podvod. Už samotný pokus alebo objednávka je trestná.
3. Účasť a napomáhanie: Nemusíte nič kupovať. Stačí, ak sa aktívne zapájate do nelegálnych aktivít. Písanie príspevkov na hackerskom fóre, kde radíte, ako prelomiť zabezpečenie; poskytovanie svojich služieb (napr. grafických na tvorbu falošných stránok, programátorských na tvorbu malvéru) pre kriminálne skupiny; alebo len aktívne šírenie odkazov na nelegálny obsah vás môže dostať do pozície spolupáchateľa alebo pomocníka.

Digitálny Divoký západ: Prečo je právo na Dark Webe takmer bezzubé?

Teraz prichádza tá najzaujímavejšia časť z pohľadu práva. Prečo, aj keď sú tieto činy jasne nelegálne, počujeme o odsúdených bežných používateľoch tak málo? Dôvodom je obrovská priepasť medzi teóriou (zákonmi na papieri) a praxou (vyšetrovaním v anonymnom digitálnom svete).

• Problém jurisdikcie: Predstavte si, že páchateľ zo Slovenska si cez server v Rumunsku objedná od predajcu v Holandsku kradnuté dáta z americkej firmy, pričom platba prebehne cez kryptomenovú burzu registrovanú na Kajmaních ostrovoch. Ktorý štát má konať? Podľa ktorých zákonov? Kým sa medzinárodné policajné zložky dohodnú na spolupráci cez zložité právne dohody, digitálna stopa už dávno vychladla. Zločinci sú globálni a okamžití, právo je lokálne a pomalé.
• Problém dôkazov: Anonymita, ktorú Tor poskytuje, robí priame dokazovanie takmer nemožným. Ako stopercentne preukázať, že za počítačom s konkrétnou IP adresou sedel v danom čase práve obvinený Peter a nie jeho spolubývajúci, ktorý využil nezabezpečenú Wi-Fi, alebo hacker, ktorý mu ovládal počítač na diaľku? Pre políciu je to nočná mora, ktorá sa v súdnej sieni veľmi ťažko obhajuje.
• Doktrína "ovocia z otráveného stromu": Toto je fascinujúci právny koncept. Zjednodušene hovorí, že ak polícia získa dôkaz nelegálnym spôsobom (napríklad hacknutím servera bez povolenia súdu), tento dôkaz (a všetky ďalšie dôkazy, ktoré vďaka nemu našla) nemôže byť použitý na súde. Keďže jediný spôsob, ako často odhaliť páchateľov na Dark Webe, je použitie metód na hrane zákona, vyšetrovatelia neustále balansujú na hrane, aby ich práca nakoniec nebola zmarená procesnou chybou.

Na záver by som už len dodal, že hoci vás samotná zvedavosť do väzenia pravdepodobne nedostane, naivita môže byť nebezpečnejšia ako akýkoľvek zákon. Právne riziko totiž nie je to jediné a pre bežného zvedavca možno ani nie to najväčšie. Omnoho reálnejšou hrozbou je riziko technické (stiahnutie malvéru, ktorý vám zašifruje disk alebo ukradne heslá do banky) a psychologické (náhodné natrafenie na extrémne znepokojujúci obsah, ktorý vám zostane v hlave).

Dark Web tak zostáva fascinujúcim miestom, ktoré ukazuje, aký krehký a komplikovaný je vzťah medzi slobodou, anonymitou a zákonom v 21. storočí. Je to digitálny Divoký západ, kde pravidlá síce existujú, no šerif je často príliš ďaleko a jeho právomoci sú obmedzené. Je to bojisko, kde sa nestretávajú len kriminálnici a polícia, ale aj základné ideály slobody slova a práva na súkromie s potrebou spoločnosti chrániť sa pred zlom.

Čo si o tom myslíte vy? Mala by byť anonymita na internete viac regulovaná, aj za cenu straty časti nášho súkromia? Alebo je to nedotknuteľné právo, ktoré musíme chrániť za každú cenu? Podeľte sa o svoj názor v komentároch! A nezabudnite sledovať blog pre ďalšie ponory do hlbín internetu.