Freenet: Utopická vízia nezničiteľného internetu, ktorá predbehla svoju dobu

V našej digitálnej archeológii sme už odhalili stratených predkov Toru, no existuje ešte jeden, oveľa radikálnejší, filozoficky ambicióznejší a kontroverznejší projekt, ktorý predbehol svoju dobu o celé desaťročia. Hovoríme o Freenete, systéme, ktorý v roku 1999 navrhol a v roku 2000 spustil vtedy ešte len dvadsaťjedenročný študent Edinburghskej univerzity, Ian Clarke. Jeho vízia, ktorú sformuloval vo svojej dizertačnej práci "A Distributed Decentralised Information Storage and Retrieval System" (Distribuovaný decentralizovaný systém na ukladanie a získavanie informácií), nebola len o anonymnom prehliadaní webu. Chcel vytvoriť úplne nový, paralelný internet – plne decentralizovaný, matematicky zaručene necenzurovateľný a prakticky nezničiteľný priestor pre informácie. Freenet nebol len technológiou, bol to filozofický manifest o absolútnej slobode slova, postavený na princípoch, ktoré boli oveľa extrémnejšie ako tie, ktoré poháňali Tor. Hoci sa nikdy nestal mainstreamovým nástrojom, jeho princípy sú dnes relevantnejšie ako kedykoľvek predtým a slúžia ako pripomienka, že cesta k anonymite mohla vyzerať úplne inak.

Ako Freenet funguje: Distribuovaná skladačka a "zákon blízkosti"

Zatiaľ čo Tor funguje ako anonymný "smerovač" (router), ktorý vás pripája k bežnému internetu, Freenet je úplne iná bytosť. Je to autonómny, decentralizovaný úložný a distribučný systém (P2P), ktorý existuje úplne oddelene od bežného webu. Predstavte si to takto: namiesto toho, aby boli webové stránky uložené na jednom centrálnom serveri, ktorý je zraniteľný a dá sa vypnúť, Freenet rozbije každú stránku alebo súbor (ako napríklad knihu alebo video) na malé, zašifrované a navzájom nerozoznateľné kúsky. Tieto kúsky potom inteligentne distribuuje a ukladá na počítačoch všetkých používateľov v sieti, ktorí sa rozhodli poskytnúť časť svojho diskového priestoru ako "úložisko". Nikto, vrátane samotného používateľa, nemá kontrolu nad tým, aké konkrétne fragmenty dát sú uložené na jeho počítači, pretože sú všetky zašifrované a nečitateľné bez správneho kľúča.

Kľúč k obsahu je kryptografický kľúč, ktorý funguje ako adresa. Keď chcete nejaký súbor alebo stránku (tzv. "freesite") z Freenetu stiahnuť, vaša požiadavka na tento kľúč sa inteligentným algoritmom preposiela od jedného uzla (vášho suseda v sieti) k ďalšiemu. Každý uzol sa pozrie do svojej internej "smerovacej tabuľky" a pošle požiadavku k tomu susedovi, o ktorom si myslí, že je "bližšie" k hľadaným dátam. Tento proces sa opakuje, až kým sa nenájdu všetky potrebné zašifrované kúsky súboru, ktoré sa následne poskladajú späť na vašom počítači. Genialita spočíva v tom, že nikto v reťazi nevie, či ste pôvodcom požiadavky, alebo ju len preposielate v mene niekoho iného. Systém je navrhnutý tak, aby si postupom času – populárne a často dopytované súbory sa automaticky replikujú a ukladajú na viacerých uzloch, čím sa stávajú rýchlejšie dostupnými a zároveň odolnejšími voči zániku.

Dôsledky tejto architektúry sú revolučné a ďalekosiahle:

1. Absolútna odolnosť voči cenzúre: Keďže neexistuje centrálny server a dáta sú redundantne rozptýlené po celej sieti, nie je čo vypnúť alebo zabaviť. Ak chcete nejaký obsah z Freenetu odstrániť, museli by ste fyzicky zničiť každý jeden počítač, na ktorom sú uložené jeho zašifrované fragmenty. Je to prakticky nemožné. Raz nahraný populárny obsah sa stáva takmer nesmrteľným a nezávislým od svojho pôvodného autora.
2. Pravdepodobnostná anonymita a popierateľnosť: Architektúra Freenetu poskytuje extrémne vysokú mieru tzv. pravdepodobnostnej popierateľnosti (vierohodné popierateľnosti). Neviete, kto obsah nahráva (pretože originátor je skrytý za viacerými skokmi), neviete, kto ho sťahuje (pretože môžete byť len prostredníkom), a dokonca ani to, aký obsah hostujete na vlastnom počítači (pretože je zašifrovaný). To vytvára pre vyšetrovateľov takmer neriešiteľný problém dokázať priamu vinu.

Temná strana absolútnej slobody a morálna dilema

Táto utopická vízia nezničiteľného a necenzurovateľného archívu slobodných informácií mala však, samozrejme, aj svoju hlboko temnú a problematickú stránku. Práve tie vlastnosti, ktoré robili Freenet takým odolným voči cenzúre, z neho urobili aj ideálne útočisko pre ten najhorší a najviac opovrhnutiahodný obsah. V prvých rokoch svojej existencie sa Freenet, bohužiaľ, preslávil ako jedna z hlavných platforiem pre šírenie detskej pornografie a iného extrémneho materiálu. Hoci Ian Clarke a hlavný tím vývojárov Freenetu tieto aktivity dôrazne a opakovane odsúdili, samotná architektúra systému im neumožňovala takýto obsah efektívne odstraňovať bez toho, aby porušili svoje vlastné základné princípy decentralizácie a necenzurovateľnosti. To viedlo k obrovskej kontroverzii a k večnej morálnej dileme: je absolútna sloboda slova dôležitejšia ako ochrana spoločnosti pred tým najhorším obsahom? Táto otázka odradila mnohých potenciálnych používateľov, vrátane mnohých pro-demokratických aktivistov, ktorí sa obávali rizík spojených s používaním a hostovaním takejto siete.

Prečo Freenet nikdy neprerazil ako Tor a aký je jeho odkaz?

Napriek svojej technickej genialite sa Freenet nikdy nestal masovo populárnym nástrojom. Dôvodov bolo niekoľko. Po prvé, a to je najdôležitejšie, bol extrémne pomalý a nepraktický pre bežné používanie. Vyhľadávanie a sťahovanie obsahu, najmä toho menej populárneho, mohlo trvať hodiny alebo aj dni. Bol úplne nevhodný na interaktívne prehliadanie dynamických webových stránok, ktoré sa stali štandardom moderného internetu. Po druhé, jeho používateľská prívetivosť bola veľmi nízka. Vyžadoval si zložitú inštaláciu, konfiguráciu a hlbšie technické pochopenie. A po tretie, jeho temná povesť a asociácia s nelegálnym obsahom efektívne odradila mainstreamové publikum. Tor, so svojím jednoduchým prehliadačom a predovšetkým so schopnosťou anonymne pristupovať k bežným, existujúcim webovým stránkam, bol jednoducho oveľa praktickejším a prístupnejším riešením pre drvivú väčšinu používateľov.

Spis Freenet je tak fascinujúcim pohľadom na alternatívnu cestu, ktorou sa anonymita na internete mohla uberať. Je to príbeh o radikálnej, nekompromisnej a takmer až akademickej vízii, ktorá vo svojej snahe o dokonalú slobodu narazila na technické limity svojej doby a na temné stránky ľudskej povahy. Hoci dnes Freenet zostáva len malou, okrajovou sieťou pre hŕstku nadšencov a výskumníkov, jeho myšlienky – ako napríklad IPFS (medziplanetárny súborový systém) plne decentralizované, cenzúre odolné úložiská a distribučné siete – sú dnes, v ére cenzúry a deplatformácie, relevantnejšie ako kedykoľvek predtým. Jeho dedičstvo žije ďalej v novej generácii decentralizovaných technológií, ako je napríklad alebo systémy na zdieľanie súborov postavené na blockchaine. Freenet je tak dôležitou pripomienkou, že budúcnosť internetu nie je vytesaná do kameňa a že vízie, ktoré sa dnes zdajú utopické alebo nepraktické, môžu obsahovať semienka technológií, ktoré budú formovať svet zajtrajška.